Ako prežiť svoj single život

02.02.2020 19:06

“Ja sama nebudem, odmietam to!”

“Môj život by úplne inak vyzeral, keby som nebol sám!”

“Som dlho v práci, lebo ma doma nikto nečaká....”

 

Koľkokrát ste si tieto slová povedali?

Neoplatí sa uvariť si dobré jedlo, neoplatí sa ísť sám na bicykel, do lesa, na kurz, do spoločnosti nových ľudí. Keď ma po návate domov nikto nečaká, neoplatí sa ponáhľať domov. Práca sa stane kompenzáciou pre prázdnotu. Však nie je ani komu zavolať, s kým ísť von. Keď doma nikto nie je, čas plynie nekonečne pomaly a domov sa mení na vyhnanstvo, na nútený žalár. Občas príde kríza a zdá sa, že všetko je zbytočné. Aj tak sú dni rovnaké a kvôli komu sa vlastne oplatí namáhať? Potom prídu čierne myšlienky – som nanič, nie som dosť dobrá žena/muž na to, aby so mnou chcel niekto žiť, niečo asi robím zle....ešte viac musím na sebe makať, aby som sa niekomu zapáčil, aby som bol hoden lásky. Musím si ju zaslúžiť....A potom zasa prídu dni, kedy rezignujem, fungujem ako automat, vykonávam, čo je potrebné, ale akoby tomu chýbala nejaká dôležitá esencia, radosť, energia, nadšenie, chýba tomu život.

Môžeme prežívať lásku, aj keď nemáme aktuálne životného partnera? Sme naozaj odsúdení na samotu, izoláciu? Alebo sa izolujeme sami?

Človek prirodzene túži po spoločnosti, má v sebe zakotvenú potrebu niekam patriť, byť súčasťou celku. Chce zdieľať, chce mať pocit, že je tu niekto, komu na ňom záleží, chce mať exkluzívny vzťah s niekým. A potom keď tikajú aj biologické hodiny, objaví sa strach, že nikdy nebudem matkou, či otcom, môj život bude ochudobnený o niečo veľmi dôležité, čo mi nebolo dopriate. Strach, že toto sa nikdy nezmení, že moja budúcnosť je zastretá šedým závojom ako daždivé nebo..

Keď žijem sám, život sa občas javí ako prázdny, bez zmyslu.. A u niekoho nie iba občas.

Je tu veľká túžba, a zároveň je tá túžba niekedy odstrašujúca.

Ako sa však zbaviť tej neurotickej túžby, ako sa pozerať na slobodného muža (ženu) aj inak ako na potenciálneho partnera?

Ako to so sebou robíme? Keď sa upriamime na nejakú predstavu a vlastnú spokojnosť a radosť zo života podmienime jej naplnením, tak obyčajne všetko, čo sa tej predstave vymyká, v nás vyvoláva nespokojnosť, smútok, hnev, pocit krivdy...Chodíme po svete ako obeť – ja nemám šťastie v láske, môj bývalý je hajzel, opustil ma. V hlave točíme dokola myšlienky o tom, aké to mám ťažké, že takýto život nechcem, ja chcem niečo iné. Vystrašené dieťa v našom vnútri sa dožaduje pozornosti a núti nás hnať sa za predstavami o tom, ako by náš život mal vyzerať.

Tieto predstavy slúžia skôr ako alibi, prečo nežiť, prečo nezačať robiť veci inak, byť aktívny.

Až keď sa objaví ON, alebo ONA, tak začnem žiť, môj život dostane nejaký zmysel a cieľ.

 

Možno tá utkvelá predstava o jedinom naplnení lásky cez partnerstvo nám bráni vnímať iné druhy lásky, ktoré by sme mohli žiť.

Mám rada dielo Ericha Fromma Umenie milovať. Zaujalo ma, ako popisuje rôzne druhy lásky. Za najzákladnejšiu považuje “bratskú lásku”. Je to láska, vyplývajúca zo spolupatričnosti, z príslušnosti k ľudskému rodu. Je to láska ku všetkým ľuďom. Je vyjadrením lásky v nás. Erotická láska by bola bez bratskej lásky prázdna. Prejavuje sa v spôsobe, ako sa k iným ľuďom vzťahujeme, ako sa dokážeme z kontaktu s nimi nasýtiť. Ak sa otvoríme tejto láske, môžeme sa z nej nasýtiť a môžeme z nej dávať. Môžeme seba prežívať ako ľudí, cítiacich lásku. Môže byť v úsmeve, v láskavosti, rešpekte a v záujme o iných, a môže nás napĺňať radosťou. Je to láska, akou ľúbime svojich blízkych, kamarátov, akou prežívame aj samých seba ako láskyhodných. Ak veríme tomu, že sme hodni lásky, venujeme ju aj sebe – v starostlivosti o seba, v schopnosti požiadať o pomoc, v otvorenosti voči zážitkom, v možnosti byť aj slabý, zraniteľný pred inými. Ak si nedovolíme byť v kontakte s inými ľuďmi zraniteľní, nevytvárame možnosť priblíženia. Preto ľudia trpiaci osamelosťou mávajú málo sýtiacich vzťahov, nevytvárajú si nové priateľstvá, alebo len veľmi ťažko. Často vnímajú svet ako nebezpečný. Vzťahy ale neprichádzajú ako dar z neba, nie na základe náhody. Vzťahy musíme vytvárať a starať sa o ne. Osamelí ľudia mávajú problém pridať sa do nejakej skupiny nových ľudí, kde by si nové vzťahy vytvorili. Pohybujú sa väčšinou iba v komfortnej zóne, neriskujú. Chceli by mať vzťahy, ale nevytvárajú pre ne dostatočné príležitosti. Ich postoj je pasívny. Obvykle podmieňujú svoju účasť na niečom tým, že tam musia ísť s niekým známym, lebo sami sa neodhodlajú: “Ak mám ísť sám, nejdem radšej vôbec!” Volia si bezpečie, ktoré ich ale nenapĺňa spokojnosťou, nedovoľuje zvoľna sa nadýchnuť, často je obsadené úzkosťou. Slúži len na vyhnutie sa niečomu novému a ohrozujúcemu.

Ak netvoríme dostatočne svoj život sami, nestaráme sa o svoju životnú pohodu, tieto očakávania s najväčšou pravdepodobnosťou zavesíme na partnera. Potom každé zoznámenie s niekým novým sa stáva zároveň mučivým testom, cez ktorý musíme prejsť. Zrazu sa pristihneme pri tom, že sa cítime ako v dobre stiahnutej šnurovačke – dávame si pozor na slová, gestá, smejeme sa silene, snažíme sa zapôsobiť – ale akoby silnel pocit, že to vlastne nie som úplne Ja. Bojíme sa spoľahnúť LEN na seba. Tomu strachu sa dá rozumieť – ak vnímam svoju samotu ako neatraktívny žalár, za žiadnu cenu sa tam nechcem vrátiť. Potom je životne dôležité teraz nezlyhať a vyvolať v tom druhom záujem o mňa. Ale mohlo by to byť aj takto: Toto som JA. A ak to pre Teba nie je to pravé, tak pôjdem ďalej, budem žiť ďalej svoj život, ktorý mám rád.

 

Láska je najzákladnejšou silou, ktorá nás ženie dopredu, dáva životu zmysel. Neschopnosť dosiahnuť lásku nás robí nešťastnými. Napriek tomu zúžiť ponímanie lásky iba na symbiotické spojenie dvoch ľudí by bolo chybou. Symbiotické spojenie je skôr závislosťou, skutočná láska ale znamená aktivitu. Keď hľadáme symbiotické spojenie, dávame svoje šťastie a naplnenie zmyslu života do rúk iného človeka. Vzdávame sa svojej integrity, sme súčasťou inej osoby. Už nevnímame seba, ale partnera. Už ani nevieme čo chceme, lebo dôležité je, čo chce on, alebo sa celá naša identita scvrkne na MY. Ale MY nemôže zdravo fungovať, kým nie som aj JA.

Čo znamená aktivita v láske? Láska je dávanie, nie prijímanie. Aké dávanie tu máme na mysli? Často počujem ľudí hovoriť: obetovala som sa pre vzťah, obetoval som sa pre deti.....Je to dávanie motivované strachom, že ak to prestanem robiť, stratím lásku, nebudem dobrý človek, otec, matka, partner... Dávanie vo svojej pravej podobe má však úplne iný charakter. Je prejavom vnútornej sily, integrity, osobnej moci človeka. Keď dávam, prežívam sám seba ako živého, produktívneho, tvorivého, dávanie je vyjadrením mojej existencie. Keď dávam, o nič neprichádzam, ale naopak, tento akt ma napĺňa radosťou. Nedávno som počula niekoho hovoriť: Ja stále dávam, ale nedostáva sa mi nič naspäť, cítim sa sám. Tu je dávanie motivované deficitom. Je za ním nevedomé očakávanie, že niečo dostanem – nechcem byť sám. Samotné dávanie akoby nestačilo, neprináša dosť radosti a zmyslu. Ak dávame a sami nemáme dosť, nemáme z čoho dávať. Potrebujeme najskôr dostať. A teda, dovoliť si “byť sebecký” - začať dávať sebe. Počúvať, vnímať seba, rozlišovať svoje potreby, vymedzovať sa, požiadať o to, čo potrebujem. Paradoxne, samotné požiadanie o pomoc môže byť dávaním – ukazujem druhému človeku svoju slabosť, ukazujem sa zraniteľný a tak mu dávam svoju dôveru, dávam mu možnosť byť dávajúci. Toto sa prejavuje aj v sebaskúsenostnej skupine. Ľudia neraz podceňujú svoj potenciál dávania. Zdá sa im, že keď prinesú “iba” seba, svoje prežívanie, je to málo. Akoby malo zmysel prichádzať iba s múdrymi postrehmi, ktoré toho druhého “posunú ďalej”. Akoby ani nemalo význam ozvať sa, keď to nie je nič svetoborné, iba vlastné pocity pri rozprávaní iného človeka – takto sa pri tebe cítim, toto tvoje rozprávanie vo mne vyvoláva.Vzdávajú sa tak cennej skúsenosti zo vzájomnosti, z prežívania svojej moci, existencie, lásky, radosti z dávania.

Pri skutočnom dávaní sa prebudí niečo v druhej osobe, čo sa odráža naspäť k nám. Ak sa to nedeje, potom niečo nie je v poriadku v mojom dávaní. Len pri ozajstnom dávaní môžem v druhom človeku prebudiť lásku. Ak ten druhý je pre mňa objektom, cez ktorý sa mi niečo dostáva, ak ho nepodporujem v tom, aby rástol k tomu njlepšiemu, čo v ňom je, ale chcem si ho privlastniť, zmeniť, riadiť ho, tak nemôžem prežívať radosť z dávania. Ak vzájomne nie sme pre seba objektami, ale autentickými bytosťami, ak dávame naozaj seba, stáva sa náš vzťah zdrojom, v ktorom môžeme prežívať radosť.

 

Nech sa na túto tému pozrieme z rôznych uhlov pohľadu, stále z toho vychádza len jedno: cesta k partnerskej láske vedie cez ochotu ponoriť sa do samoty, do vzťahu samého so sebou. Samozrejme, ak sa nechceme spoliehať na šťastie a náhody. Nauč sa mať to rád – vytvor si domov, aj keď si tam IBA TY. TY a tvoje vnútorné dieťa. Môžeš sa ho naučiť chápať, prihovárať sa mu, vodiť ho všade so sebou, dávať mu priestor. Môžeš skúmať, ako sa cíti, čo potrebuje. Presvedč ho, že je dosť dobré. Uver tomu aj ty sám. Prestaň riešiť princa na bielom koni, buď ním TY. Buď aktívny, ži. Otvor oči, pozri sa na seba, kde všade sa šteluješ do pozície, kedy to nie si ty, ale chceš byť niekto lepší, múdrejší, vzdelanejší, úspešnejší, silnejší ako naozaj si. Začni sa ku svojmu životu stavať tvorivo. Rozvíjaj svoju tvorivosť, hravosť. Tvoje vnútorné dieťa je prirodzene hravé, len je príliš vystrašené a neverí si. Polož si otázku – máš skôr aktívny prístup, alebo čakáš, kedy sa stane zázrak? Kde všade si nedovolíš ozajstne sa prejaviť? Kde všade potrebuješ niečo hrať? Pozri sa na seba, čo si už zatiaľ vo svojom živote zmenil? Čo vo svojich postojoch a prístupe? Ešte nič? Hovoríš, že nemáš na to čas, že sa to nedá? Tak potom si zakazuješ byť šťastný a je to tvoja voľba. Každý deň, kedy nič nezmeníš vo svojich myšlienkových vzorcoch a činoch, sa rozhoduješ pre vlastnú nespokojnosť. Keď neuhneš a pôjdeš do toho, bytie s tebou bude príťažlivé aj pre iných. Toto neoklameš. Ľudia cítia, keď je to ozajstné.

Autenticita je najpríťažlivejší spôsob bytia.

 

Autor: Renáta Kočišová

 

 

Kontakt

Mgr.Renáta Kočišová Cukrová 14
miestnosť č.432
Bratislava

rkocisova@gmail.com
Skype kontakt: Renata Kocisova

FB: Poradna pre osobnost a vztahy
0903 444 183

https://www.facebook.com/poradna.ba/
www.mojaterapia.sk