Dávať a prijímať
Drvivá väčšina z nás bola vychovávaná spôsobom, že myslieť na seba je zlé, zatiaľ čo byť tu pre druhých a byť dávajúci je dobré. Znie to ako jednoduchá rovnica. Keď dávaš, môžeš sa cítiť ako dobrý človek. (Tento pocit sa v dnešnej dobe veľmi dobre predáva). Mnohí z nás to ale chápu tak, že ak sa chcem cítiť ako dobrý človek, musím dávať. Narážame na to všade v bežnom živote. Možno poznáte pocit, aké je ťažké uveriť, že nám niekto niečo iba tak nezištne dá. Obvykle sa cítime zaviazaní. To predsa nie je možné! Môžeme uveriť, že ten človek dáva, lebo sa pre to sám rozhodol a nič neočakáva naspäť?
Ako to máme my sami? Možno kdesi v hĺbke svojej duše vieme, že my by sme niečo chceli za to dostať. Ocenenie, uznanie, pocit, že sme hodnotní. Potom ťažko uveríme, že dotyčný to má inak. Bránime sa, zdráhame, cítime sa previnilo, keď niečo len tak prijímame. Zároveň darcovi tým neumožňujeme, aby mal radosť z dávania. Zdá sa nám to málo. Alebo možno sami málokedy takúto čistú radosť pociťujeme. Ako by sme mohli, keď sami nemáme dosť? Dávame, ale ak nepríde ocenenie, necítime radosť, skôr máme pocit, že sme sa niečoho vzdali, že sme boli o niečo ukrátení. (Typická veta v partnerskej terapii: robil som pre manželku všetko, nemyslel som na seba, hlavne som chcel aby bola spokojná – alebo naopak). Takže dávame s podmienkou. Tvrdo povedané, dávame falošne. Tvárime sa, že dávame, alebo možno presnejšie, chceli by sme dávať. Áno, určite by sme chceli. Lebo kedysi dávno sme sa naučili, že je to cnosť, že takto je to dobré. Spomínam si na ten obrovský pocit straty, keď mi mama ako malej kázala, aby som sa podelila so sestrou o nejakú svoju vzácnosť. Vtedy sme si všeličo šetrili a škrečkovali každá vo svojom šuflíku. Salónky z vianočného stromčeka rozpočítané presne na polovicu, čokoládky, drobnostičky. Podelila som sa a mama bola spokojná, ale ja som trpela pocitom, že mi zostalo málo. Zvíťazila vo mne ale potreba nebyť lakomá v očiach mojej mamy. A pamätám si aj na pocit hanby, keď som si niečo pre seba tajne uchmatla a mama ma vyhrešila. Cítila som sa zlá. Žijeme, alebo žili sme v presvedčení, že keď dáme zo svojho, tak niečo strácame, budeme mať málo. Je to v nás silne zakódované.
Bojujeme v sebe so strachom, že nás okolie bude vnímať ako sebeckých, keď robíme niečo pre seba.
Mala som nedávnu skúsenosť na terapii s klientkou, kedy v strede jej rozprávania, pohltená svojim prežívaním sa ma zrazu opýtala, ako sa cítim s rukou v sadre? Jej otázka bola pre mňa v tej chvíli tak nelogická, že ma doslova až vyrušila. Spolu sme to prebrali a skúmali sme, čo ju k tej otázke viedlo. Povedala, že sa zrazu zľakla, že mi vlastne ešte nevyjadrila záujem o to, ako sa mám. Ja som ho ale nepotrebovala, bola to jej hodina, čas určený pre ňu, za ktorý dokonca aj platí. Napriek tomu ona sa bála, že ak mi neprejaví záujem, budem si o nej myslieť, že je sebec.
Ruku na srdce – ako často odložíte seba, aby ste navonok vyzerali ako prajní, dávajúci, či zaangažovaní? Ako často ste ne-závistliví, ne-lakomí, či ne-nahnevaní?
Ťažko si priznávame, že nejaká časť nás má neustále niečoho málo. Málo ocenenia, málo láskavého prijatia, málo záujmu, málo materiálnych maličkostí, ktoré sme vždy túžili mať, málo nejakého pomyselného koláča. Túto časť v nás by sme najradšej umlčali, zbavili sa jej, nemáme ju radi. Venujeme jej málo pozornosti a pochopenia.
Sebectvo vzniká z deficitu.
Keď začneme rozpletať klbko svojich zmiešaných, chaotických pocitov a hľadať korene svojej sebeckosti, možno prídeme na to, že potrebou niečo získať pre seba, urvať si viac, ako je potrebné, slušné, či adekvátne, sme si zasycovali nejaký deficit v sebe. Mohla to byť krivda v rámci súrodeneckej rivality, nespravodlivosť v prístupe rodičov, nedostatok ocenenia v rodine alebo medzi priateľmi, pocit, že nie sme dostatoční, čokoľvek. Keď sa nám niečoho nedostáva priamo, naučíme sa získavať to nepatričným spôsobom, okľukou.
Falošné dávanie nevyvoláva radosť.
Dary, priazeň a záujem dané neúprimne majú trpkú príchuť. Obvykle nám šiesty zmysel napovie, alebo ak sme pozorní, všimneme si nesúlad medzi slovami a činmi. Vtedy máme potrebu nejak to vrátiť, splatiť dlh. A je to správny a adekvátny pocit. Našou úlohou je naučiť sa rozlišovať svoje pocity.
Kedy sa neviem potešiť z daru, pretože cítim, že nebol daný úprimne a kedy mi to nedovolí “hlava”, teda vnútorné presvedčenie, že si nezaslúžim?
Kedy som zdravo sebecký, lebo sa potrebujem postarať o seba a kedy sa zachovám sebecky, lebo vo mne ožíva deficit z minulosti, aj keď už dnes mám vytvorené iné podmienky?
Kedy chcem dať, lebo mi dávanie spôsobuje radosť, a kedy “musím” dať, aby som nemusel čeliť pocitom viny?
Množstvo otázok, odpovede máme v sebe. A potrebujeme jemný filter, aby sme ich vedeli pretriediť. Je to ďalší krok na ceste k sebapoznaniu. Potom už potrebujeme iba odvahu, urobiť to inak.