MOC vs BEZMOC
Občas sa stretneme so situáciou, kedy pocítime vlastnú bezmocnosť. U nás v rodine to bola nedávno ťažká choroba. Je ťažké pozerať sa na to, ako vám pred očami odchádza niekto blízky. Všetci hovorili: najťažšia je bezmocnosť.
Čo sa dá teda vlastne s pocitom bezmocnosti urobiť? Ako sa zbaviť frustrácie, ktorú vtedy cítime? Je na to pomerne jednoduchý návod, ale ťažšia je už jeho realizácia: treba sa vzdať svojej snahy meniť a ovplyvňovať veci, treba to „pustiť“. Treba vlastnú bezmocnosť prijať. Takéto prijatie prináša pocit úľavy. Zrazu človek zistí, že sa nestane katastrofa, ako pôvodne predpokladal. Boj s vlastnou bezmocnosťou, snaha násilne meniť veci okolo seba na svoj obraz môže niekedy viesť až do choroby, človeka zlomí. Ak sa viac sústredíme na to, čo by sme chceli, ale nemáme, pripravujeme sa o radosť zo života, dívame sa naň cez filter, ktorý si sami vytvárame. Tento filter nám nedovolí vidieť veci okolo seba z iného uhla pohľadu. Neraz sa utiekame k pocitu krivdy a ublíženia, ak sa nám vzťahy vymykajú spod kontroly. Niektorí ľudia použijú ako formu vnútorného protestu proti „ubližujúcim“ uzatvorenie sa do izolácie. Majú potrebu ošetriť si takto svoje zranené ego a trestajú celý svet tým, že sa od neho izolujú, „vystačia si sami, nikoho nepotrebujú“. V extrémnych prípadoch môže takýto mechanizmus správania vyústiť do sociálnej fóbie, strachu z ľudí, z kontaktov s nimi. V konečnom dôsledku ale takto ľudia netrestajú tých druhých, ale najmä seba. Niekedy až masochisticky zvládajú všetko sami, trápia sa s vecami, na ktoré nestačia, berú si toho schválne na seba priveľa, aby svetu ukázali, ako trpia, schválne nepožiadajú o pomoc. Pestovaním pocitu krivdy v sebe si neustále potvrdzujú, že „tí druhí sú tí zlí a oni sú tí dobrí“. Pomáha im vyhnúť sa zodpovednosti za svoj život. Potrebujú vinníka, aby sa nemuseli pozrieť pravdivo na seba.
Neustále prežívanie pocitu krivdy a pristupovanie k ľuďom z tejto pozície ale čoveka rozožiera zvnútra, škodí mu, ochudobňuje o pekné stránky života.
Pocit bezmocnosti veľmi ťažko znášajú najmä ľudia, ktorí majú silnú potrebu mať všetko pod kontrolou. Títo o to viac potom vyvíjajú tlak na druhých, aby fungovali tak, ako to oni považujú za správne. S obľubou sa to deje v rodinách, keď tlačia na deti, na partnera..Deti musia nosiť domov dobré známky, chodiť na krúžky, mať určitých kamarátov, partner sa môže správať k deťom len určeným spôsobom, chod domácnosti sa deje tiež iba určeným spôsobom, je málo priestoru pre dohodu, vypočutie druhého. Chýba tu rešpekt k odlišnosti druhého, k odlišnosti jeho potrieb, túžob, k odlišnost jeho osobnosti.
Keď som raz tému bezmocnosti rozoberala s priateľom horolezcom, povedal mi: „to máš ako pri lezení. Aj tam sme sa večne hádali o tom, či ísť v zlom počasí ďalej, alebo sa radšej vrátiť. Tiež to bolo o tom, že niektorí to chceli hnať na hranu a nechceli akceptovať, že na ten vrchol jednoducho tentoraz nevyjdu.“
Toto prirovnanie ma inšpirovalo k paralele - v živote je to často podobné ako pri lezení. Tiež niekedy tlačíme na hranu (chceme vyliezť na vrchol) a nechceme akceptovať realitu (zlé počasie). Lenže pri lezení keď urobíme chybný krok, doplácame naň životom, sme priamo v ohrození života. Lezec to má stále na mysli, musí to zohľadňovať, každý krok zvažovať, dávať pozor. Keď sa niečo podobné deje vo vzťahoch, chýba nám varovná kontrolka. Tlačíme, tlačíme, lámeme cez koleno, presadzujeme si nasilu, neberieme ohľad, nerešpektujeme. Neuvedomujeme si, že rovnako riskujeme, ohrozujeme vzťah. Toto riziko podceňujeme, lebo nedostávame okamžitú spätnú väzbu. Síce narážame na odpor, ale si ho nevšímame, veď partner to vždy nejako spracuje, prehltne...Je to pravda, tu naozaj nehrozí „smrť“ už pri prvom chybnom kroku, ale hrozí postupné zabíjanie vzťahu. Tlakom a nerešpektovaním druhého zasadzujeme rany, postupne zraňujeme, až to začne bolieť tak silno, že tú bolesť partner nevydrží. V mnohých vzťahoch sa musí stať doslova katastrofa (nevera, odchod partnera), aby sme sa začali zamýšľať nad tým, čo vlastne robíme zle a ako vo vzťahu fungujeme, čo v druhom vyvolávame. Ľudia majú tendenciu hodnotiť výsledok celého procesu: chrapúň, opustil ženu, alebo opustila muža, bola, bol neverný. Všetko má ale svoju príčinu a treba vidieť, čo viedlo k takémuto konaniu partnera, pred čím unikal.
Samozrejme, toto sa netýka len partnerských vzťahov, aj keď tam je to cítiť najvýraznejšie, ale aj vzťahov s deťmi, priateľmi. Je ťažké žiť v podmienkach, kde nemôžete voľne dýchať. Žiť sa síce dá, ale je to námaha, unaví vás to.
Čo vedie ľudí k vyvíjaniu tlaku na druhých? Prečo potrebujú mať veci pod kontrolou?
Za takouto potrebou môže byť strach z vlastnej nedokonalosti a vnútorná neistota. Strach ako to zvládnem, keď veci pôjdu inak, ako ja chcem? Čo ak zlyhám, nebudem vedieť, stratím pevnú pôdu pod nohami, nebudem sa môcť o seba oprieť? Budem aj potom ešte hodnotný človek, budú ma mať radi, budem si môcť seba vážiť?
Niečo zvládnuť, či nezvládnuť môže mať rôzne formy. Pre niekoho nezvládnuť znamená rozplakať sa, priznať si chybu, nechať sa uniesť emóciami, pre niekoho môže mať úplne iný význam, napríklad nebyť perfektný, nesplniť nejakú úlohu, nemať dosť vedomostí, určite si tu každý vie dosadiť množstvo príkladov. Matka môže cítiť hanbu za dieťa keď nosí zo školy zlé známky, cíti sa ako „zlá matka“, lebo sa jej nedarí vychovávať perfektné dieťa, cíti zlyhanie.
Človek trpiaci takouto neistotou nedokáže akceptovať seba a svoje slabosti, nechce byť pri nich „prichytený“. Vyvíja obrovské úsilie na to, aby ich zamaskoval. Deje sa to na podvedomej úrovni, človek takto koná úplne automaticky, ide o naučené správanie. Pociťuje silnú frustráciu a vnútorný tlak, keď je vystavený „ohrozeniu“, teda situáciám, ktoré sa mu vymykajú spod kontroly.
Riešenie má ale na dosah a javí sa dosť jednoducho. Akonáhle začne mať viac kontroly sám nad sebou, a teda rozpoznávať svoje vlastné mechanizmy, akonáhle pochopí iracionálnosť svojich vlastných presvedčení a konštruktov, dokáže prijať svoje nedokonalosti a teda prestane na seba „tlačiť“, prestane postupne tlačiť aj na svoje okolie. Niekedy si iba stačí uvedomiť: aha, toto je zasa to moje...moja potreba, môj problém. Niekedy to stačí iba nahlas vysloviť, priznať ju, pomenovať...a zobrať za ňu zodpovednosť. Takže nie: ty mi ošetri moju potrebu, ale: mám takúto potrebu a je na tebe, či sa rozhodneš mi s ňou pomôcť. Ja sa ale budem snažiť v každej chvíli si uvedomovať, že je to moja potreba a ja sám – sama sa musím postarať o jej naplnenie.
Aby človek dokázal rozpoznávať a uvedomovať si svoje naučené formy správania a mechanizmy, ako vyhodnocuje situácie, ako sa stavia k problémom, potrebuje cítiť bezpečie. Takže, aj keď bude „prichytený“, musí pocítiť, že sa nič nestane, nikto ho nepotrestá, nezdevalvuje, neprestane vnímať ako hodnotného človeka. Keď nájde osobu, pri ktorej takéto bezpečie cíti, má možnosť uskutočniť zmenu.
Uvoľniť tlak znamená začať voľnejšie dýchať.
Autor: Renáta Kočišová