Podmienky rastu
Nedávno som mala zvláštny zážitok s mojou sestrou. Navonok úplne banálna záležitosť, nič mimoriadne, ale inšpirovala ma k zamysleniu. Mali sme dohodnuté stretnutie v meste s bratrancom zo zahraničia.. Prišla som včas, ale ona tam nebola. Zavolala som jej a zistila som, že je iba na ceste. Vošla do mňa zlosť – cítila som sa nerešpektovaná a nedôležitá. Prečo sa jej kvôli mne nechce namáhať? Prečo mi nezavolala? Prečo si nezorganizovala veci tak, aby prišla včas? Nič tragické sa nestalo, my sme si s bratrancom sadli zatiaľ do kaviarne a keď prišla, strávili sme spolu pekný večer.
Neskôr, keď som na túto situáciu myslela, všimla som si, aké cítim silné podráždenie a hnev. Toto sa s nami ťahá dlho. Moja sestra jednoducho nevie prísť niekam včas. Môj syn to berie s úsmevom: “Ja si s ňou vždy dohadujem o 15 minút skorší čas, ak chcem, aby tam bola presne.”
Ja nie. Ja vyžadujem, aby dodržiavala dohody a potom jej vyčítam, hnevám sa. A hnevám sa aj vtedy, keď mi nerobí problém počkať, lebo mi ide o princíp. Môj dobrý priateľ si ma vypočul a dal mi otázku z troška iného uhla: “Máš pravdu vo všetkom, ale nedá sa ti prijať tú tvoju sestru? Veď vieš, že to nerobí preto, aby ti ublížila. Môžeš mať pravdu a môžeš sa dožadovať, ale ty vieš, že výčitkami to nedosiahneš. Alebo sa môžeš rozhodnúť, že ju prijmeš aj takúto a počkáš si, kým na to príde sama..”
Jeho slová mi zostali v hlave – dá sa mi to, či nedá? Ako to mám? Už mám skúsenosť, že keď kričím a robím výčitky, nenastáva žiadna zmena. Ona si ma vypočuje, prikyvuje, ale nič sa nemení. Pripomína mi to situácie s deťmi, keď sme sa doma hádali o poriadok – kto vynesie kôš, kto vyloží umývačku, povysáva.. klasické neriešiteľné konflikty. Všetko situácie, kedy som jasne v práve, kedy mám jasnú pravdu, ale aj tak mi to nepomáha. Cítim spravodlivý hnev – nie som zohľadňovaná, nie som rešpektovaná! A zároveň sa cítim pod psa. Cítim sa pod psa, keď vyčítam, keď kričím, keď som vyžadujúca, keď dávam podmienky. Vyčerpáva ma to, unavuje a neuľaví sa mi.
Ja sama som na kritiku citlivá. Keď mi v detstve doma bolo vyčítané, cítila som sa vždy zahanbene, odmietaná a zlá. Bránila som sa, ale vnútorne som sa neprijímala a trestala. Ale pri niektorých ľuďoch som prežívala samu seba ako dobrú, láskyhodnú bytosť. Napríklad pri mojej babke. Nikdy ma nepotrebovala meniť. Jej láskavý prístup vo mne vyvolával chuť popasovať sa so svojimi slabými miestami, prekonávať strach, namáhať sa, lebo som cítila jej dôveru, že na to mám. Ten pocit bol pre mňa napĺňajúci, nasycujúci, akoby sa tým moja kapacita pristupovať k iným ľuďom s porozumením, rozširovala. A nie iba kapacita voči iným, ale aj voči sebe. Myslím aj na to, ako mi je dobre pri ľuďoch, ktorí mi odpúšťajú moje drobné nedokonalosti a prijímajú ma s nimi. Nevzťahujú si ich na seba a na môj vzťah k nim. A myslím na to, ako som sa zahanbila pred kamarátkou, keď som prišla na stretnutie neskoro. Nie preto, že mi vyčítala…ale práve preto, že mi nevyčítala. Odvtedy som už nemeškala…
Moja klientka mi rozprávala o situácii, kedy sa pochytili so sestrou. Ona však dokázala za jej slovami uvidieť jej strach, únavu a potrebu, aby sa o ňu niekto staral. Stačilo jej to ukázať: “Si asi veľmi unavená, však?” A sestra sa rozplakala a objala ju. Moja klientka bola toho schopná, lebo ona sama mala zážitok, že ju niekto takto “uvidel”, zachytil jej bolesť. A tak mala kapacitu tiež “uvidieť”. Zdá sa to byť veľmi jednoduché, ale viem, že nie je. Na to, aby sme mohli dávať, musíme najskôr dostať. Ak sme príliš doráňaní a znevažovaní, tak máme potrebu dostať oveľa naliehavejšiu.
Vždy máme na výber, ktorú cestu si vyberieme, ako chceme pristupovať k ľuďom. Keď kladieme podmienky, máme vysokú pravdepodobnosť, že budú z tej druhej strany naplnené. Často zo strachu, aby nás nestratili, aby boli nami oceňovaní, aby si zabezpečovali našu lásku. A my môžeme právom vyžadovať, volať si na pomoc spravodlivosť. Niečo tým môžeme získať, ale zároveň aj niečo stratiť. Je to za nejakú cenu. Napríklad za cenu, že medzi nami nie je dosť slobody a radosti zo spoločného bytia.
Nie je to o tom, že by sme nemohli vyjadriť svoje pocity, keď sa necítime s druhým človekom komfortne. Učím sa ale vyjadrovať ich tak, aby to bolo pre obe strany bezpečné. Aby to bolo pozvaním pozrieť sa na to, čo sa medzi nami deje, nie pranierovaním za zlyhania. Aby kdesi za tými slovami bolo cítiť rešpekt k inakosti druhého človeka. Vo svojom živote aj v praxi s klientami som sa naučila, že každý človek má svoj dôvod, prečo koná tak, ako koná. Yalom v knihe Existencionálna terapia prirovnáva ľudí k osamelým loďkám na mori …občas sa môžeme k sebe priblížiť, ale nikdy nemôžeme splynúť. A nikdy nemôžeme úplne pochopiť iného človeka. Môžeme sa však o to snažiť a môžeme sa pokúsiť pozrieť na svet jeho očami.
A tak som sa rozhodla. Keď sa idem stretnúť so sestrou, beriem si pre istotu do kabelky knihu. Možno raz príde včas, ale nie preto, že musí, ale preto, že chce…