Pokoj v duši

19.12.2013 15:53

Teraz,  v čase Vianoc, ľudia často spomínajú pokoj, mier, harmóniu. Mne sa s týmito slovami spája pokoj hlboko v duši. Práve včera som bola na návšteve u 86 ročnej tety, z ktorej takýto pokoj vyžaruje. Teší sa zo života, aj keď má pri pohľade zvonku veľa dôvodov, prečo by sa mohla sťažovať. Je už takmer slepá, telo ju už neposlúcha, je slabá, žije sama. Naopak, ona svojou roztrasenou rukou píše básne a vníma každým okamihom všetko, čo má na dosah a čo jej život ponúka. Nesťažuje sa na samotu, naopak, užíva si ju. Niekedy aj celé dni presedí v tichu a vníma zvuky a obrazy okolo nej. Ruch ulice, spev vtákov, chvenie listov kvetiny na balkóne, obyčajné signály života.. Má vzácnu schopnosť jemného, vycibreného vnímania. Je schopná zachytiť každý detail, jemné odtiene krásy v púhej jednoduchosti a všednosti bežného dňa. Keď som čítala jej básne, do očí sa mi tlačili slzy. Uvedomila som si, že je v nich skrytý celý jej život – túžby, priania, smútok aj radosť, pokora, láska, úcta k životu. Bolo to pre mňa dojemné, jej slová sa dotýkali priamo mojej duše, niečoho krehkého v hĺbke, vo vnútri. Nikto ju neučil, ako dosiahnuť pokoj v duši, stačilo mať otvorené srdce a naučil ju to život sám.

Väčšina ľudí  pokoj v duši nemá, pretože život prináša neustále nové výzvy, situácie, ktoré nás dokážu rozhodiť. Mnohí v sebe nosíme staré bolesti a traumy, nedoriešené situácie, ktoré fungujú ako nášlapné míny. Stačí, keď sa ich niekto neopatrne dotkne, a oni vybuchnú. Sužujú nás pocity žiarlivosti, hnevu, závisti, bezmocnosti, krivdy, ktoré ale potláčame hlboko dovnútra, lebo sa bojíme priznať sa k nim. Veď závistlivý, neprajný a zlostný človek je považovaný za zlého, aspoň my si to tak myslíme. Chceme sa pred ľuďmi ukazovať ako tí lepší, takí, akých nás väčšina z nich chce mať. Tým si ale spôsobujeme vnútorný konflikt, pnutie,  pretože   navonok ukazujeme niečo iné, ako je vo vnútri. To, čo považujem za dôležité, je naučiť sa s týmto vnútorným pnutím narábať, pretože práve odstránenie vnútorného pnutia, konfliktu, je cestou k vnútornému pokoju.

Tým, že odmietame svoje skutočné prežívanie, sa dostávame do vnútorného konfliktu so svojim skutočným Ja. Deje sa to v rôznych situáciách, najmä vtedy, keď by nám takéto prežívanie malo spôsobiť bolesť. Bojíme sa jej, podvedome ju odmietame, snažíme sa pred ňou chrániť. Paradoxne si ale týmto spôsobujeme bolesť inú, vyplývajúcu z odmietnutia svojho skutočného prežívania, z odmietnutia seba. Pestujeme si v sebe časovanú bombu a strácame kontrolu nad jej odpálením. Stávame sa zraniteľnými. Ktokoľvek je schopný našu časovanú bombu odpáliť, často nechtiac. Takáto zraniteľnosť nám nedovoľuje komunikovať s ľuďmi otvorene, sme v strehu, snažíme sa zakryť svoje skutočné pocity a  tým sami seba blokujeme, staviame si bariéru medzi nami samými a okolím, uzatvárame sa do seba, blokujeme svoju spontánnosť (autenticitu). Ľudia z nás takúto ne-autentickosť cítia a začínajú okolo nás opatrne našlapovať, tiež sú v strehu, aj oni strácajú svoju spontaneitu, sú pri nás napätí, necítia sa príjemne. Tým vytvárame uzavretý kruh, v ktorom neprúdi  energia.

Veľmi často takéto správanie pozorujem na ľuďoch, ktorí v terapii riešia rozchod s partnerom. Potrebujú ho vykresľovať v tých najhorších farbách, racionalizujú si dôvody rozchodu, hľadajú argumenty, prečo sa s ním nedá žiť, len aby si nemuseli priznať, že ich rozchod strašne bolí, že je pre nich stratou, že im partner bude chýbať. Darmo si nahovárajú, ako im je jedno, že ich partner opúšťa, keď vnútorne cítia, ako to pokašlali a už je neskoro niečo naprávať.

Alebo sa to deje v situáciách, kedy riešime konflikt s inou osobou. Obvykle skĺzneme k sebaobhajobe, hľadaniu argumentov, prečo my sme tí dobrí a chyba bola na druhej strane, nie u nás. Ak sa k tomu ešte pridá silné prežívanie, hnev, alebo pocit krivdy, vôbec nie sme schopní pozrieť sa na celú situáciu s odstupom. Ak by sme boli k sebe pozorní, všimli by sme si, že napriek všetkým „dobrým dôvodom“ a racionálnym argumentom stále akosi vo vnútri necítime pokoj, stále pretrváva vnútorné napätie, akoby tomu ešte čosi chýbalo, ostáva to nedokončené, necítime súlad samých so sebou.

Práve tento fenomén neukončeného, neuzavretého je to, čo nás znepokojuje, čo nám bráni cítiť harmóniu, súlad, pokoj.

K nemu sa dá posunúť  až vtedy, keď si najskôr uvedomíme, že máme rozpor medzi vlastnými argumentami a tým, čo cítime. Až keď venujeme pozornosť tomuto nesúladu, môžeme sa posunúť k súladu. Keď prežijeme svoj hnev, smútok, žiarlivosť či závisť, keď dáme svojim pocitom zelenú, postupne začnú strácať na intenzite a prestanú nás ovládať. To, čoho sa najviac bojíme, napríklad prežitia vlastného smútku a bolesti, nám pomôže dostať sa z neho von a prežívať slobodnejšie plnosť života.

Uzavretie, ukončenie by mohlo v prípade rozchodu s partnerom vyzerať napríklad takto: „viem, že ťa mám stále rád /rada, veľmi mi chýbaš, ale uvedomujem si, že spolužitie s tebou pre mňa nie je dobré. Aj ja som urobil chyby, kvôli ktorým sa náš vzťah pokazil, a je pre mňa veľmi bolestné zmieriť sa s tým.“ Práve takáto úprimnosť k sebe samému nám pomôže pustiť partnera ďalej, oslobodiť sa od mučivého nepokoja.

Alebo v prípade konfliktu s iným človekom je potrebné  prestať sa brániť a venovať pozornosť emócii, ktorú cítime. Čo nás hnevá? Prečo? Čo to o nás vypovedá? Čo nechceme o sebe vedieť, čo je nám ťažké prijať?

Ak zotrvávame v konflikte a pestujeme v sebe negatívne pocity voči inému človeku (krivda, ublíženie, hnev, atď), robíme tak podvedome preto, lebo chceme chrániť svoje ego, s ktorým sme sa stotožnili. Naše ego bolo zranené a my pociťujeme potrebu  ho pozdvihnúť, ošetriť, často tým, že na druhého vychrlíme spŕšku obvinení, vylejeme si na ňom zlosť, zraníme ho tiež. Sme vlečení egom, nemáme nad ním kontrolu. Chceme sa chrániť, ale v skutočnosti, ak v sebe dlhodobo negatívne pocity živíme, škodíme si tým, oberáme sa o energiu. Možno ste si už sami na sebe všimli, ako vás takýto stav unavuje, zožiera, trápi, ako vám bráni prežívať radosť. Neživiť v sebe negatívne pocity  neznamená, že musíme dotyčného milovať. Neznamená to ani, že ich nemôžeme cítiť. Hnev môže byť pre nás často užitočným indikátorom, že sa  deje niečo, voči čomu sa potrebujeme vymedziť, zabojovať za seba, alebo nám môže ukazovať na náš vlastný vnútorný nevyriešený konflikt. Je ale rozdiel medzi slobodným prežitím svojich pocitov a zbytočným zavŕtavaním sa do nich, vyžívaním sa v nich, pretože nám dávajú pocit moci, alebo masochistického trpiteľstva, pocit, že sme lepší ako ten druhý. Potrebujeme nájsť takú verziu vzťahu s daným človekom, ktorá bude pre nás vyhovujúca  a bude pravdivým odrazom toho, ako sa k nemu vzťahujeme, ako to cítime vo vnútri.  Ak napríklad cítime, že nás dotyčný nerešpektuje, alebo svojiím správaním zraňuje, nemusíme sa nútiť do kontaktu s ním. Ak cítime, že my nedokážeme akceptovať jeho správanie, platí to isté. To, čo potrebujeme urobiť, je udeliť jemu aj sebe rešpekt. Každý má dôvod pre svoje správanie. Naše správanie je len výsledkom skúseností z minulosti. Od negatívnych pocitov sa potrebujeme oddeliť, tým dosiahneme, že nás prestanú ovládať. Ak nás niekto iný hnevá, vypovedá to veľa o nás samých. Ten človek nám môže zrkadliť niečo, čo u seba nemáme vyriešené. Oddeliť sa od svojich pocitov sa nám môže podariť vtedy, keď si ich priznáme. Tým nad nimi začíname získavať kontrolu, staneme sa viac ich pozorovateľmi, ako zajatcami.

Dôležité je vnímať seba v rôznych situáciách. Čo nám hovorí naše telo, ako sa cítime pri našich jednotlivých reakciách? Máme v sebe úzkosť, napätie,  alebo cítime vyrovnanosť a pokoj? To je vodítko pre nás, ním sa môžeme riadiť. Pri stavoch úzkosti, nepokoja potrebujeme pátrať v sebe, čo ich spôsobuje.

Možno sa vám stalo, že ste dostali dobré rady o tom, ako sa máte vykašlať na rodičov, ktorí vás nechápu, na priateľa, ktorý vás dosť nemiluje, či na kamaráta, s ktorým máte sústavne konflikty. Alebo ste sa pohádali so šéfom a máte množstvo dobrých argumentov, prečo ste vy boli v práve, napriek tomu sa k tej situácii neustále vraciate a preberáte ju znova a znova, akoby ste sa potrebovali utvrdiť v tom, že ste neurobili žiadnu chybu. Dostali ste množstvo logických argumentov a napriek tomu ste cítili, že vaša cesta je iná, že to potrebujete urobiť inak. Je dôležité venovať pozornosť tomu, čo potrebujete, čo je dobré pre vás. V opačnom prípade sa dostávate do konfliktu samých so sebou. Potrebujete vytvárať svoju vlastnú cestu a kompasom na nej je pocit vnútorného súladu. V jednotlivých situáciách potrebujete vnímať, čo vám škodí a čo vás upokojuje, kedy pocítite uvoľnenie.

Ak máte potrebu urovnať si vzťah s rodičmi, hľadať cestu, ako sa vzájomne rešpektovať, pretože cítite, že vás ničí neustály boj s nimi, urobte to. Ak cítite, že ešte nie ste pripravení na rozchod s partnerom, hoci vaše okolie vás presviedča o opaku, neznásilňujte sa do neho a doprajte si čas. Ak máte pocit, že niečo medzi vami a iným človekom ostalo nevypovedané a máte potrebu sa s ním porozprávať,  nebuďte zbytočne hrdí a urobte to. Ak máte potrebu uzavrieť si v sebe vzťah s niekým, na kom vám záležalo, ale cítite, že z druhej strany neprichádza odozva, dovoľte si prežiť smútok zo straty a prestať oň usilovať.

Konajte vždy tak, aby vám vaše kroky zabezpečili vnútorný súlad. Buďte pozorní voči sebe a nájdite odvahu pozrieť sa hlbšie na to, čo vám spôsobuje nepokoj. Odmenou bude pre vás pocit vnútornej slobody, sily.

Keď hovoríme o Vianociach ako o sviatkoch pokoja, môžu byť pre nás príležitosťou,  práve o takýto pokoj usilovať..

 

Autor: Renáta Kočišová

 

Kontakt

Mgr.Renáta Kočišová Cukrová 14
miestnosť č.432
Bratislava

rkocisova@gmail.com
Skype kontakt: Renata Kocisova

FB: Poradna pre osobnost a vztahy
0903 444 183

https://www.facebook.com/poradna.ba/
www.mojaterapia.sk