Prečo nosíme masku

08.12.2014 11:37

 

    Ľudia často oceňujú  spontánnosť a prirodzenosť iného človeka, niekedy ani nevedia presne pomenovať prečo, ale pri takomto človeku sa cítia dobre, príjemne. Možno aj preto, že autentickosť iného človeka zobúdza v nich aj ich vlastnú, neraz potláčanú autentickosť, oslobodzuje ich. Prirodzenosť, autenticita, alebo ozajstnosť je formou „bytia vo svete“, ktorá je ľuďmi vysoko hodnotená, ale zároveň v praxi ojedinelá. Ľuďom sa páči, keď sa niekto „na nič nehrá“, ale sami si len zriedkavo dovolia prestať „hrať“. Možno po prečítaní týchto prvých riadkov si mnohí pomyslia: to sa mňa netýka, však ja nič nehrám! Keby sme sa pozreli bližšie na rôzne každodenné situácie a naše správanie v nich, možno by sme boli prekvapení. Stačí si viac všímať svoje prežívanie a to, čo ukazujeme navonok. Medziľudské vzťahy prinášajú často chvíle, kedy je pre nás ťažké a ohrozujúce ukázať, čo naozaj cítime a čo si naozaj myslíme. Neraz reagujeme automaticky určitým naučeným spôsobom bez toho, aby sme rozumeli svojim motívom. Máme hlboko v sebe presvedčenia o tom, ako sa máme správať a komunikovať s ľuďmi, aby sme nimi mohli byť prijímaní, získali si ocenenie, aby nás mali radi, alebo aby sme nestratili svoju dôstojnosť. Tieto presvedčenia sú v nás hlboko zakotvené, získali sme ich v procese učenia od blízkych vzťahových osôb, a na základe skúseností počas vývoja vlastného pohľadu na svet a ľudí v ňom. Ak týmto presvedčeniam uveríme, bránia nám ukazovať ľuďom svoju skutočnú tvár, začneme nosiť „masku“, a iba vo výmimočných situáciách si ju dovolíme sňať.

Čomu obvykle veríme:

Nesmiem byť sebecký

Som slabý, keď ukazujem smútok.

Keď sa hnevám, som zlý

Keď ma niekto požiada o pomoc, musím mu vyhovieť.

Nesmiem ukazovať, že mi na ľuďoch záleží

Musím byť hrdý

Musím byť silný

Nesmiem zlyhať

Musím byť dokonalý

Nesmú ma pristihnúť, že robím chyby

Nesmiem sa mýliť

Nesmiem ukazovať svoje slabosti

A ešte ďalšie a ďalšie, každý by asi vedel doplniť niečo svoje.

    Zvlášť v dnešnej dobe sa ľudia boja dávať najavo svoju zraniteľnosť, cit. Hovoríme o tvrdom a neúprosnom svete, kde treba byť dravý a mať široké lakte. Hráme sa na hrdinov, pretvarujeme sa, snažíme sa vytvárať dojem, že sme silnejší, ako naozaj sme. Nedovolíme si úprimne povedať, že sme sklamaní, keď sa nám niečo nedarí, že nás unavuje súperiť a porovnávať sa s inými, podávať výkony, byť neustále angažovaní, a byť „in“.  Neuvedomujeme si ale, že práve takýmto nastavením si tento ohrozujúci, „tvrdý“ svet sami utvárame, podieľame sa na tom, aký je.

    Túžime po láske, prijatí, spolupatričnosti, po základných ľudských hodnotách, ale tvárime sa, že si vystačíme aj bez nich.

    Včera som mala veľmi pekný zážitok s klientami z našej už ukončenej terapeutickej skupiny. Po niekoľkých mesiacoch od ukončenia skupiny  zorganizovali prvé spoločné stretnutie. To, čo ma na stretnutí oslovilo najviac, bolo vzájomné zdieľanie, záujem o druhého a  úprimnosť, s akou sa ľudia rozprávali. Po nejakom čase som sa chcela zdvihnúť s poznámkou, že si ostatní určite ešte majú čo povedať, čo moje uši nemajú počuť. Ale jedna mladá žena ma zastavila, že veď vieme o sebe všetko a predo mnou nič neskrývajú. V duchu som sa pousmiala...bol to pre mňa signál, že skupina splnila svoj účel. Minimálne dala ľuďom bezpečie, aby mohli byť bez strachu sami sebou. Mohli si zažiť aspoň v tomto malom mikrosvete skupiny takúto skúsenosť. Mnohí hovorili, že im skupina chýba. Keď sme rozmenili na drobné, čo konkrétne im chýba najviac, bola to práve otvorenosť, úprimnosť, spontánnosť a ozajstnosť, ktorú inde vo vzťahoch s ľuďmi postrádajú.  Každý, kto už raz vyskúšal, aké to je, byť „ozajstne“ s ľuďmi, už sa tejto hodnoty nechce vzdať a hľadá takúto kvalitu vzťahov aj ďalej. Nie vždy sa to ale darí. Obvykle nám v tom prekáža určitá nedôvera k svetu. Presvedčenie, že takéhoto – teda nedokonalého, zraniteľného, omylného, by nás ľudia neprijali, odsúdili, vylúčili, nerešpektovali, a v horšom prípade odmietli. Stratili by sme ich lásku, priazeň, rešpekt, klesli by sme v ich očiach.

    Je to ale naozaj tak? Kto nás v skutočnosti odmieta, súdi? Sú to ľudia okolo nás, alebo akýsi pomyselný zdvihnutý prst v našom vnútri? Koho presvedčenia o sebe samých a koho očakávania sa snažíme napĺňať? Keď sa ponoríme hlbšie do svojho vnútra, nájdeme tam náš vlastný nedostatok sebaúcty a rešpektu k sebe samým. Naše nedostatočné dávanie váhy vlastným pohľadom na svet, citom, prežívaniu, vnútornému kompasu, ktorý v sebe máme a ktorý nám vždy napovedá, kedy seba popierame a kedy sme so sebou v súlade. To my nedávame hodnotu tomu, čo cítime. To my sa hanbíme za seba, my sme si zvnútornili hlasy dospelých, ktoré sme počúvali v detstve a uverili sme, že hodnotu máme iba vtedy, keď sa správame podľa ich očakávaní. Ako deti sme inú možnosť ani nemali. Najbližšie vzťahové osoby – mama, otec...boli pre nás dôležité z hľadiska prežitia. Ale naše mamy a otcovia sú tiež „iba“ ľudia, a často možno aj nechtiac nám povedali niečo, čo nás zabolelo, zranilo, čo sme vnímali ako podmienku ich lásky. Ako dospelí máme možnosť začať rozlišovať, čo si o sebe myslíme naozaj, a čo nám bolo do mysle „vložené“. Môžeme začať venovať pozornosť nášmu vnútru a začať sa ním riadiť. Môžeme mu začať dôverovať a takto postupne začať dôverovať aj svetu okolo nás.

    Dôverné a blízke vzťahy, svet, ktorý má v sebe rozmer ľudskosti a akceptácie, začína niekde v nás, začína vzťahom k sebe. Ak chceme zo sveta niečo získať, musíme mať ochotu občas zariskovať a niečo zo seba do sveta dať. Dovoliť iným, aby sa k nám priblížili. Zariskovať, čo sa stane, keď budeme otvorení a prestaneme nosiť masku. Keď prestaneme ľudí škatuľkovať ako potencionálnych nepriateľov, a viac budeme vnímať, pri ktorých ľuďoch sa cítime bezpečne a prijímaní aj so svojimi slabosťami.

Takto sa dá blízkosť zo skupiny prenášať aj na svet mimo skupiny. Nie sme v tom bezmocní, je to v našich rukách.

 

 

Autor: Renáta Kočišová

 

 

 

Kontakt

Mgr.Renáta Kočišová Cukrová 14
miestnosť č.432
Bratislava

rkocisova@gmail.com
Skype kontakt: Renata Kocisova

FB: Poradna pre osobnost a vztahy
0903 444 183

https://www.facebook.com/poradna.ba/
www.mojaterapia.sk