Rovnováha vo vzťahu

10.06.2019 23:07

Úvaha o tom, ako môžu navonok nenápadné maličkosti ovplyvniť prežívanie vo vzťahu. K tomuto článku ma inšpiroval zážitok s klientom a s jeho dovolením ho v nasledujúcich riadkoch opíšem.

Išlo o klasickú situáciu s ukončovaním sedení. Je pre mňa dôležité urobiť to citlivo voči klientovi a zároveň s ohľadom na seba, čo je niekedy náročné. Nechcem byť necitlivá, najmä keď ide o ťažké a boľavé témy, nechcem useknúť rozhovor v okamihu, kedy má klient ešte silné prežívanie. A tak sa aj v tomto prípade stalo, že sme sedenia neraz natiahli, o päť, či desať minút. Postupne sa to stalo pravidlom. Ja som si to neustrážila, ale časom som sa v tom prestala cítiť komfortne, lebo natiahnuté sedenia mi ukrajovali čas z prestávky na oddych.

Rozhodla som sa túto tému s klientom otvoriť a tak sme rozvinuli diskusiu o hľadaní rovnováhy vo vzťahu. Klient bol najskôr mojou požiadavkou na včasné ukončovanie sedení zaskočený – keďže som doteraz neprotestovala, netušil, že mi to vadí a cítil sa previnilo. Svojou nejednoznačnosťou som klienta zaťažila – vlastne som zodpovednosť za ukončenie sedenia preniesla nepriamo a nechtiac na neho. Uvedomila som si, aké je dôležité dodržiavanie času začiatku a konca hodiny pre klienta. Je to pre neho rámec, ktorý vytvára bezpečie a ja som to podcenila. Takéto situácie sú pre mňa vždy veľkou školou. Vo vzťahu s klientom sa učím aj ja a som za to vďačná. Najviac sa naučíme na konkrétnom zážitku. V rozhovore sme sa dostali ešte o čosi ďalej. Priznala som, že som prežívala hnev na seba, pretože som chcela byť citlivá ku klientovi, ale nebola som citlivá k sebe, a on zasa priznal, že na začiatku to bolo pre neho dôležité, vnímal to ako môj záujem o neho a pomáhalo mu to budovať si ku mne dôveru, ale v posledných sedeniach to už robil aj vedome – pred koncom prišiel s neodkladnou vecou, ktorá nepočká, hoci vedel, že už nie je dosť času. Jasne si to uvedomoval, ale spoliehal sa, že ja to neodmietnem. Tu sme sa dostali presne k bodu, kedy sa preklápa rovnováha – na prechod medzi tlak a protitlak, na misku váh, kedy je jazýček v strede. Keď pridáte závažie bez toho, aby ste pridali niečo aj na druhú stranu a teda misky “vyvážili”, váha sa preklopí na jednu stranu.

 

To je presne princíp, ktorý je vo vzťahoch mimoriadne dôležitý. Keď tlačíme a nezohľadňujeme druhého, dostane sa náš vzťah do nerovnováhy. Vo vzťahoch sa to často stáva a je to v poriadku. Niekedy to tak môže byť, najmä keď jeden potrebuje aktuálne viac dostať, ako ten druhý. Nesmie sa to však stať pravidlom. Ako keď je záprah s koňmi a ťahal by len jeden a druhý sa popri ňom “viezol”. Poznáme situáciu, keď idú dvaja do kopca, držiac sa za ruky a jeden sa nechá ťahať. Ak by to tak bolo stále, tak sa ten ťahajúci unaví, alebo ho to prestane baviť. Spočiatku je fajn vychutnávať si pozíciu “lídra”, dominanciu. Ja som ten, kto vzťah dotuje, kto chápe, kto je silný, kto zarába, kto vymýšľa program, kto má navrch. Len sa nesmie stať, že ochoriem, alebo nevládzem, alebo mi je ťažko. Lebo role sú rozdelené a môj partner je zaskočený tým, že aj ja chcem niečo dostať. Zrazu si uvedomím, že v tom zostávam sám...takéto momenty prinášajú smútok.

Ak teda včas neukážeme svoju hranicu, zarábame si na problém do budúcna. Veľmi dobre poznám aj ja sama ten pocit, kedy mi je ľúto “narušiť peknú chvíľu” a povedať, čo ma rozladilo, čo mi vadí, čo ma nahnevalo. Mnohí ľudia nechcú samých seba takto prežívať. Pripadajú si tvrdí, zlí, akoby robili niečo, čo sa nemá robiť – spôsobujú druhému diskomfort, frustráciu. Ruku na srdce, koľkí z nás to poznajú, že sú “radšej ticho”, veď “nestojí to za reč”, alebo “ja to vydržím”. Zároveň takto dávajú svojmu partnerovi falošný signál, že je všetko v poriadku, hoci nie je a potvrdzujú ho v jeho konaní. Chceme byť dobrí a nekonfliktní, lebo nám ide o vzťah, ale vzťah takto poškodzujeme. Keď to potom rupne, a vyvalí sa všetka tá nespokojnosť a zlosť von, partner sa cíti podvedený – veď si mi nič nehovoril! Veď som si myslel, že je to OK!

A tu sa dostávame ešte k ďalšiemu aspektu celej veci. Áno, je pravda, že partner nám mal povedať. Áno, je pravda, že mal nastaviť hranice. Ale – ak sme vnímaví a máme empatiu k nášmu vzťahu, tak na to nebudeme čakať, nebudeme sa na to spoliehať. Urobíme to aj sami: ” vieš čo, teraz potiahnem ja, lebo vidím, že si už unavený”, alebo:” donesiem ti čaj, lebo vidím, že by ti to dobre padlo.....dnes budem uspávať deti ja”.....a tak podobne.

Pripomína mi to princíp: keď nechceš, aby som kradol z tvojho pozemku, tak si postav plot!

Ale my predsa vieme, že ten pozemok nie je náš!

A preto nenúťme partnera, aby voči nám musel tvrdo zasahovať, nespoliehajme sa, že keď to nerobí, tak môžeme “zachádzať za čiaru”. Lebo všetko sa to niekde na našom vzťahu podpisuje a budúcnosť to spočíta.

A preto sa stáva, že do poradne prídu páry, ktoré spolu boli 20, 30 rokov a zrazu sú v koncoch. On nemá rád konflikty, tak radšej ustupuje, podriaďuje sa. Ona je dominantná, kontrolujúca. On si nájde milenku, pri ktorej nájde to, čo “so svojou ženou nikdy nezažil”. Ona je prekvapená – veď nikdy nemali konflikty, netušila, že jemu je vo vzťahu zle! On volil komfort – chcel mať kľud, a ona ho nevidela, nevnímala – nevidela, že už ide cez čiaru, že príliš tlačí, valcuje....alebo nechcela vidieť, lebo jej to tiež tak vyhovovalo.

Existuje na to liek – volá sa Láska, Sebaúcta a Rešpekt. Ale to je už na ďalší článok.