Rozchod

24.02.2014 22:07

  Nedávno som prežívala s mojim synom rozpad jeho prvého vážnejšieho vzťahu. Nebolo to ľahké obdobie. Bolo ťažké prizerať sa, ako sa trápi, ale vedela som, že smútok z rozchodu si treba prežiť a že všetko má svoj čas. Preto som bola pokojná a nemala som snahu uchrániť ho pred trápením, skôr som sa iba snažila pomôcť mu ho zvládnuť.

V tomto období som sa častejšie zamýšľala nad príčinami, prečo ľudia rozchod tak  ťažko prežívajú a s čím všetkým býva ich trápenie spojené. Aj do  terapie často prichádzajú klienti práve s témou zvládnutia rozchodu, či kvôli obave z rozchodu. Táto téma v ľuďoch silno rezonuje.

Spracovanie rozchodu a vyrovnanie sa s ním sťažuje odmietanie rozchodu, odmietanie reality, aká je. Niekedy je ťažké uveriť, že človek, ktorého som tak miloval /milovala ma naozaj už nechce, že je to naozaj definitívny koniec. Ľudia pociťujú muky pri predstave, že ich milovaný človek im už nepatrí, nehovoriac o tom, ak si už našiel za nich náhradu. Ich myšlienky sa koncentrujú neustále na partnera , nasadzujú si ružové okuliare a  majú pocit, že stratili ideálneho človeka pre seba. Zabúdajú však na skutočnosť, že ak by bol ten pravý, ten ideálny, tak dnes by bol s nimi. Neustále vracanie sa v myšlienkach k partnerovi je formou, ako s ním ešte udržať kontakt.

Odmietnutie si interpretujú ako vlastnú nedostatočnosť: „Nie som dosť dobrý aby si ma mal rád“, alebo inak: „asi nie som hodný lásky, keď ma odmietaš.“

Z takýchto myšlienkových konštruktov potom pramení úzkosť, človeka mučí znehodnotenie vlastnej sebaúcty, hodnoty. Rozoberajú v myšlienkach kritické situácie, riešia, ako by to celé dopadlo, keby sa vtedy zachovali inak. Vedú so sebou vnútorný dialóg: „ keby som sa inak zachoval, môj partner by ma neprestal mať rád. Mohol som to povedať, či urobiť inak…mohol som ešte skúsiť to, či ono…“ Omyl. Ak vás partner naozaj miluje, nerozíde sa s vami pre chyby, ktoré robíte.

Odmietnutí partneri sa cítia odvrhnutí, ponížení, potrebujú si ochrániť vlastné ego, zdvihnúť ho. Preto niekedy naopak prechádzajú do agresivity, majú hnev na partnera a vyťahujú tie najhoršie spomienky na spoločné chvíle, aby si dokázali, že  nemajú o čo stáť. Snažia sa pocity smútku prehlušiť, vyhnúť sa bolesti.

Ďalším spoločným znakom je netrpezlivosť.

Ide o snahu preskočiť fázu smútenia, mať už konečne za tým, začať žiť a prestať sa trápiť. Je to prirodzené, veď kto by si užíval smútok a bolesť zo straty? Zároveň ale si treba uvedomiť, že ak niečo preskočíme, neskôr nás to dobehne. Potlačíme nepríjemné pocity, označíme partnera za “zlého”, za zodpovedného za rozpad vzťahu, aby nás nemuseli trápiť výčitky a pocity viny. Napriek tomu ale niekde hlboko vo svojom vnútri cítime, že to nie je celkom tak, a že sa pokúšame sami seba oklamať. Nikdy neleží zodpovednosť za vzťah iba na jednom z partnerov, obaja do neho prispievame svojim vlastným spôsobom fungovania, svojim vlastným spracovaním situácií, svojimi postojmi, vkladmi, reakciami, hodnotami.. Zbavenie sa zodpovednosti nám nepomáha, práve naopak. Zbytočne v nás udržuje pocity krivdy, ublíženia. Prijatie zodpovednosti za vzťah môže byť oslobodzujúce. Ak si človek  pripustí a prizná, čo v jeho správaní a vnímaní reality je problematické a čím vzťah zaťažuje, môže to byť oslobodzujúce. Získa takto väčšiu kontrolu nad situáciou, prestáva byť bezmocný a nevníma seba ako obeť. Ak rozumieme motívom svojho správania, lepšie dokážeme vyjadriť, čo cítime a meniť to, čo sami považujeme za nekonštruktívne a škodlivé pre nás samých aj pre vzťah. Môžeme nájsť iné spôsoby, ako si zabezpečiť svoje potreby vo vzťahu. (Napríklad ak žiarlime, môže to znamenať, že máme málo sebadôvery. Treba preskúmať, prečo si seba málo vážime, čo v živote robíme, že si seba nevieme dosť vážiť.)

Ďalšou výraznou obavou, sprevádzajúcou rozchod, je strach zo samoty.

Desíme sa myšlienky, že by sme mali už zostať sami.  Najmä ženy prichádzajú s takýmto strachom. Majú tendenciu zabudnúť na všetko, čo sa im vo vzťahu nedostávalo, pretože “stále je to lepšie ako nič”. Alebo sa obávajú, že už nedokážu k niekomu inému cítiť lásku. Uzatvárajú sa do svojho trápenia a sústredia sa iba na jedinú myšlienku, že život bez súčasného partnera nemá zmysel. Majú presvedčenie, že bez partnera je život prázdny a nedokážu prežívať radosť iba zo samotného bytia. Takéto uzatvorenie sa znamená uzavretie “prívodu energie”, životnej sily, ktorú máme na dosah. Nevnímame hodnotu samotného bytia, svojej existencie, nezávislej na iných ľuďoch. Ak sústredíme všetku svoju pozornosť len na zvrátenie situácie, keď urputne bojujeme v snahe získať partnera naspäť, paradoxne tým ho od seba ešte viac odháňame. Je ťažké byť pre niekoho stredom vesmíru, partner to pociťuje ako záťaž a úplne prirodzene sa jej snaží zbaviť. Je omylom robiť iného človeka zodpovedného za svoje šťastie. Načo dávať inému človeku takú moc nad sebou? Na to, aby sme boli šťastní, nikoho iného nepotrebujeme. Až keď prijmeme svoju samotu, nebudeme cítiť osamelosť. Cesta von zo samoty ide cez jej prijatie. Človek, ktorý si je vedomý svojej hodnoty, svojej nezávislosti a je schopný prijímať seba so všetkým a vážiť si seba takého, aký je, sa stáva pre iných ľudí magnetom. Je z neho cítiť vnútornú silu a vyrovnanosť. Yalom v knihe Existencionálna terapia použil peknú metaforu, že ľudia sú ako loďky, ktoré plávajú na mori popri sebe. Každý má možnosť vidieť svetlá z iných lodí, môže sa plaviť vedľa nich, ale nedokáže s nimi splynúť. To je podstata našej existencionálnej samoty, samoty v bytí. Nikdy nemôžeme úplne splynúť s iným človekom, môžeme sa k nemu iba na nejaký čas priblížiť. Svoje prežívanie ale máme individuálne, my sami sa musíme vyrovnať so svojim životom, presne tak, ako musíme sami zomrieť. Čím viac budeme otvorení a vnímaví k tomu, čo máme a čo je okolo nás, tým viac si pestujeme schopnosť tešiť sa z maličkostí, z obyčajných vecí okolo nás. Tešiť sa zo seba a zo svojho bytia. Je to stav, kedy človek menej rozmýšľa o láske k sebe, namiesto toho cíti lásku v sebe. Lásku vyplývajúcu zo samotného bytia, lásku k životu. Lásku ku všetkému, čo život utvára, teda aj k svojmu vlastnému prežívaniu, so všetkými plusmi a mínusmi.

Prijatie zodpovednosti za rozhodnutie rozísť sa.

Niektorých ľudí brzdí v rozchode strach, že partnerovi ublížia. Už síce necítia k nemu lásku, vzťah už nefunguje, ale oni v ňom napriek tomu zotrvávajú. Nechcú byť tí zlí. Nedokážu sami sebe odpustiť, že iný človek kvôli nim trpí. Pritom stále platí to isté pravidlo, že za vzťah zodpovedajú vždy dvaja. Je otázne, čo je viac ubližujúce. Či pravda o vzťahu a konanie v  súlade s tým, ako sa táto pravda javí, alebo falošná hra na vzťah. Treba si aj uvedomiť, že ak sa človek necíti milovaný a vie o sebe, že sa uspokojuje aj s málom a upiera si právo na plnohodnotné prežívanie vzťahu, znižuje si tým svoju sebaúctu. Dáva sám sebe signál: “Tebe to takto stačí, nie si hoden, aby si dostal viac. Buď rád, že máš aspoň toto.”

V snahe ochrániť partnera pred bolesťou zo straty mu berieme kompetencie, aby sa naučil zvládať úskalia života. Berieme mu možnosť postaviť sa na vlastné nohy, pocítiť vlastnú silu, samostatnosť a schopnosti. Aj dieťa keď učíme chodiť, musíme mu umožniť občas spadnúť, a aj keď to zabolí, vieme, že sa tomu nedá vyhnúť, že musí urobiť takúto vlastnú skúsenosť.

 

Prílišné preberanie zodpovednosti aj za partnera ho ešte viac udržiava v stave závislosti, vlastnej slabosti, nesamostatnosti. Nie sme zodpovední za partnera, ale voči partnerovi. To znamená, že hranica našej zodpovednosti končí tam, kde začínajú kompetencie partnera, jeho vlastná zodpovednosť za svoj život a spokojnosť s ním. Zodpovednosť za seba znamená zodpovednosť za vyjadrovanie a napĺňanie vlastných potrieb, otvorenosť voči životu a otvorenosť v prístupe k sebe samému, k vlastnej zmene. Naša zodpovednosť voči partnerovi znamená pravdivé a úprimné vystupovanie voči nemu v každej situácii a preberanie zodpovednosti za to, čo my sami do vzťahu prinášame.

A takáto zodpovednosť môže niekedy vyústiť v rozhodnutie rozísť sa. Rozhodnutie, ktoré môže priniesť veľa smútku a bolesti, ale aj nové šance prežiť život plnohodnotne a v súlade so sebou.

Život niekedy znamená riziko. Ale to je život. :-)

 

Autor: Renáta Kočišová

 

 

 

Kontakt

Mgr.Renáta Kočišová Cukrová 14
miestnosť č.432
Bratislava

rkocisova@gmail.com
Skype kontakt: Renata Kocisova

FB: Poradna pre osobnost a vztahy
0903 444 183

https://www.facebook.com/poradna.ba/
www.mojaterapia.sk