Sebaúcta

10.07.2014 15:39

            Sebaúcta ako rešpekt k sebe samému, alebo sebadôvera, či zdravé sebavedomie ovplyvňuje kvalitu našich vzťahov viac, ako si myslíme. Keď riešime s klientami ich ťažkosti v rôznych  životných situáciách, takmer vždy narazíme na problém so sebaúctou. Niekedy je až zarážajúce a je mi ľúto, keď vidím pred sebou schopného, šikovného, obdivuhodného človeka, ako málo verí svojmu potenciálu a ľudským schopnostiam, ktoré má.

Skúste sa na chvíľu preniesť do role terapeuta a predstavte si, že by sa pred vasími očami odvíjal nasledovný rozhovor:

„Vadí mi, že môj priateľ vždy mešká, keď sa máme stretnúť, necháva ma čakať aj 2 hodiny. Spolieha sa, že som doma a čakám na neho. Neviem, čo s tým mám robiť, vyvoláva to vo mne nechuť.“

„Povedala ste mu o tom niekedy?“

„Nie, nepovedala“

„Prečo, bolo ťažké začať nepríjemnú tému?“

„Áno, bolo mi ľúto, že pokazím večer, keď sa aj tak iba občas vidíme a nemáme na seba dosť času.“

„Radšej teda prehltnete hnev aj sklamanie a tvárite sa, že sa nič nestalo.“

„Áno, tak nejako. Čakám vždy na vhodnejšiu chvíľu.“

„ A zároveň cítite stále väčšiu nespokojnosť.“

„Áno, preto som tu. Už mám toho plné zuby, cítim sa ako handra.“

 

Alebo:

„Moja spolubývajúca si vodí na izbu návštevy, a ja sa nemôžem učiť. Vždy sa odo mňa očakáva, že sa niekam stiahnem, aby mala izbu pre seba, ale niekedy chcem mať aj ja svoj kľud.“

„Hnevá vás, že vy ste stále tá, kto ustupuje a je to brané ako samozrejmosť.“

„Áno, štve ma to, lebo ja na ňu beriem ohľad, ale ona na mňa nie.“

„Aj vy by ste chcela rešpekt!“

„Ale tak ja ju chápem, ona má málo peňazí, nemôžu spolu chodiť do nejakých podnikov, tak si radšej robia párty na izbe.“

 

    Možno vám tieto situácie pripomínajú aj vaše vlastné zážitky, možno sú vám pocity týchto dvoch mladých žien blízke. Možno si pomyslíte, že „problém“ má úplne jednoduché riešenie, ale nie je to tak. Aj keď sa mnohým zdá riešenie jasné,  pre spomínanú mladú ženu  otvorené vyjadrenie svojej nespokojnosti a znechutenia voči priateľovi je niečím, čo vyžaduje obrovskú odvahu a úsilie. Nie je pre ňu samozrejmosťou, dať najavo svoje negatívne pocity zo správania priateľa. Sú totiž sprevádzané pocitmi viny, že tým pokazí niečo pekné, čo si spolu vybudovali. Celú zodpovednosť za konflikt berie na seba. Vôbec ju nenapadne, že v prvom rade on je ten, kto nedodržal ich dohodu a teda nie ona kazí pekný večer tým, že sa k jeho správaniu vyjadrí, ale je to on, kto riskoval, že jeho meškanie ju znechutí.

    V druhom prípade mladá žena má pocit viny, ak by si chcela presadiť svoje a cítila by sa ako „tvrdá a málo chápajúca“ voči priateľke. Radšej bude tvrdá k sebe a prispôsobí sa, radšej sa ona zriekne svojho pohodlia, len aby nedošlo ku konfliktu medzi ňou a spolubývajúcou.

V oboch prípadoch si už druhá strana na správanie týchto mladých žien zvykla a počíta s ním. Naučili svojich priateľov a blízkych, že ich nároky a potreby nie sú dôležité. Ochotne sa ich zrieknu v mene „dobrého vzťahu“.

    Keby sme mali možnosť nazrieť hlbšie do ich skutočného prežívania po tom, ako sa svojich nárokov zriekli, našli by sme tam hnev, nespokojnosť, smútok, trpkosť a možno aj výčitky. Ich vnútorný hlas by im veľmi jasne dával najavo signál, že niečo nie je v poriadku. Kdesi hlboko v nich by sa ozývala nespokojnosť, ten nekľud, aký nastane vtedy, keď konáme „proti sebe“, keď naše činy nekopírujú naše skutočné chcenie, keď potláčame naše skutočné prežívanie, potreby, túžby. Jednoducho, nekonáme v súlade so sebou.

    Tu sa naskytá otázka, prečo niekedy takto konáme, keď nám to v konečnom dôsledku škodí. Ak totiž obvykle takýmto spôsobom reagujeme na konfliktné situácie, sami sebou v hĺbke duše postupne opovrhujeme. Sami sebe nepriznávame právo požiadať si o to, čo potrebujeme, sami seba odsúvame na druhú koľaj, sami seba si nevážime, považujeme sa za slabých, druhoradých, nedôležitých. Ako potom môžeme žiadať od iných, aby si nás vážili, keď my sami si seba nevážime? Namiesto otvoreného konfliktu ideme radšej do konfliktu vnútorného. Ten je zdanlivo menej nebezpečný. Naše vnútro sa domáha „práva na život“, ale zároveň naše činy idú proti nemu. Vo vnútri cítime hnev za to, že nás ľudia neberú vážne, ale my sami svojmu vnútornému hlasu vážnosť nedávame. Naše vnútro nám hovorí, že máme právo niečo odmietnuť, nevyhovieť, ale my sa radšej prispôsobíme.

Takto sa snažíme zabezpečiť si „lásku“. Kedysi dávno, v detstve sme sa naučili, že nás budú mať radi, iba keď sme „nekonfliktní“, keď nerobíme problémy, keď sa nedožadujeme, keď ustupujeme. Alebo sme ako malé deti zažili hádky rodičov a nerozumeli sme im, cítili sme pri nich strach. Chceli sme byť radšej „neviditeľní“.

Takto „neviditeľní“ chceme byť potom aj v dospelosti, hoci už na to žiaden reálny dôvod neexistuje. Nikto nás nezbije, ani nás neprestane mať rád iba preto, že vyslovíme svoj názor, alebo niekomu nevyhovieme. My ale podvedome žijeme ešte v starých presvedčeniach, ktoré majú vplyv na naše súčasné konanie.

    Vždy, keď s klientami narazíme na problém sebaúcty, pýtajú sa, ako sa dá sebaúcta zvýšiť. Už rozumejú, že sa nevedia presadiť, lebo si seba málo vážia, ale ako to majú zmeniť? Zdá sa im to ako neprekonateľná prekážka, ako obrovská, nedosiahnuteľná úloha. Pritom si neuvedomujú, že zvyšovať si sebaúctu sa dá hoci aj každý deň. Netreba na to veľké veci, veľké činy. Treba začať pomaly, postupne. Treba začať počúvať svoje vnútro, lebo ono vám vždy presne indikuje, keď konáte proti sebe. Treba sa vtedy zastaviť a skúmať svoj vnútorný pocit. Čo vám hovorí? Z čoho vznikol v danom momente ten vnútorný nepokoj? Kde ste zasa seba oklamali, odložili, odsunuli nabok?  Možno vo fáze rozhodovania, aký postoj zaujať vo vyhrotenej situácii, pocítite opäť strach a nutkanie radšej sa stiahnuť, aby bol „kľud“. Tento kľud je však iba zdanlivý, pretože je iba na povrchu. Vždy keď vás v takýchto chvíľach ovládne strach, napriek tomu už viete, že existuje aj iná možnosť. Môžete ho prekonať a ozvať sa. Bez výčitiek. Môžete povedať, ako vy danú situáciu prežívate. Môžete povedať aj o svojom strachu. Ale prihlásite sa k tomu, čo skutočne cítite. Bez hanby. Udelíte tomu vážnosť. Neskúmajte, či to cítite správne alebo nie. Kto určuje, čo je správne? Ak chcete napríklad prestať byť žiarliví, či závistliví, najskôr sa treba k žiarlivosti, aj závisti prihlásiť. Nie je to tak ťažké. Samotné skrývanie svojich skutočných pocitov si vyžaduje oveľa väčšiu námahu, ako ich otvorené vyjadrenie. Vyčerpáva viac. Keď konáte v súlade so sebou, pocítite úľavu. Keď prekonáte strach, a konáte tak, ako vám diktuje vaše vnútro, pocítite na seba hrdosť. Klienti povedia: mal som zo seba dobrý pocit. Zvládol som to, dokázal som to. Vždy keď sa takýto pocit objaví, pristavte sa pri ňom, venujte mu pozornosť. Je to pocit vlastnej kompetencie, sily. Dovoľte si ho naplno prežiť, nechajte ho na seba pôsobiť. Priznať sa ku svojim skutočným pocitom, potrebám, túžbam, znamená krok k prijatiu samého seba.

    Niekedy ľudia namietajú, že konať v súlade so sebou, podľa seba, nasledovať svoje vlastné chcenie a neprispôsobovať sa za každú cenu  znamená byť sebecký. V našej kultúre sme ako deti neustále počúvali, že byť sebecký znamená byť zlý, naopak, prispôsobivý znamená byť dobrý, pretože vtedy robíme niečo pre druhých, nie pre seba. Myslieť na seba, rešpektovať seba, odmietnuť vyhovieť inému  bolo považované za tvrdosť, bezohľadnosť. Tu znova platí, že treba hľadať tú správnu mieru. Automatické podriadenie sa potrebám iného znamená poškodiť samého seba. Vytknú vám niekedy, že ste  sebeckí? Áno, tak ste. Niekedy musíte byť aj sebeckí, ak nechcete byť necitliví voči sebe. Takéto obvinenie je pre manipulátora veľmi dobrou pákou, ako dosiahnuť svoje. Nechceš kamarátovi požičať auto, nechceš kolegovi požičať peniaze, nechceš prísť na oslavu narodenín k rodičom v termíne, ktorý s tebou vopred nedohodli? Tak si sebec! Si necitlivý, tvrdý a bezohľadný človek, spytuj si svedomie!

    Ak teda chcete pracovať na svojej sebaúcte, musíte citlivo zvažovať, čo vám vaše vnútro v podobných situáciách hovorí. Musíte zariskovať, že prídete o vzťah. Inak druhá strana nepocíti, že to myslíte naozaj vážne. Ak neprevediete svoje slová aj do činov, slová nebudú mať účinok, aký očakávate. Ako sa hovorí, budete len „pes, ktorý šteká, ale nehryzie“. Budete iba večne naštvaní na celý svet, že sa musíte každému prispôsobovať, že ľudia k vám nemajú rešpekt a utláčajú vás. Budete teda iba pasívne agresívni, lebo nebudete mať odvahu „agresívne“ si niečo zobrať zo sveta pre seba. Agresívne, teda aktívne. Konať, nie hovoriť.

Toto je jedna z ciest, ako môžete budovať svoju sebaúctu. Možno keď začnete byť vnímavejší k sebe samému, nájdete ich aj viac.

 

Autor: Renáta Kočišová, júl 2014

 

Kontakt

Mgr.Renáta Kočišová Cukrová 14
miestnosť č.432
Bratislava

rkocisova@gmail.com
Skype kontakt: Renata Kocisova

FB: Poradna pre osobnost a vztahy
0903 444 183

https://www.facebook.com/poradna.ba/
www.mojaterapia.sk