ŽIARLIVOSŤ
Žiarlivosť je veľmi častým javom vo vzťahoch. Niektorí ľudia tvrdia, že kto nežiarli, ten nemiluje. Tu je však dôležitá miera, intenzita tohoto pocitu. U niektorých ľudí je žiarlivosť tak mučivá, že im nedovolí užívať si vzťah. Všetky situácie, kedy partner nevenuje plnú pozornosť len im, ich ohrozujú. Majú tendenciu partnera si úplne privlastniť a to nielen fyzicky, ale nárokujú si aj kontrolu nad jeho myšlienkami, túžbami, potrebami. Už pri najmenšom náznaku, že partner myslí, alebo venuje pozornosť niekomu inému, sú v strehu, cítia veľké nebezpečie a snažia sa pomôcť si použitím zákazov, či trestov. Prichádzajú hádky, niekedy aj fyzické násilie, lietajú facky, nastupuje vyšetrovanie, v extrémnych prípadoch aj násilné nabúranie súkromia partnera. Žiarliví ľudia vedia byť veľmi vynaliezaví, nachádzajú rôzne spôsoby, ako mať kontrolu nad partnerom – sledovanie mobilu, mailov, GPS do auta, niekedy je až prekvapivé, aké vymoženosti techniky vedia použiť. Samotná existencia vzťahu akoby ich oprávňovala ku kontrole partnera. V mene lásky žiadajú od partnera úplné zrieknutie sa vlastnej slobody, očakávajú reciprocitu: „keď ja nie som slobodný, nebuď ani ty. Keď ja nikam nechodím, tak ani ty nemusíš nikam chodiť“, alebo: „ keď ma miluješ, tak nepotrebuješ vzťahy s inými ľuďmi“. Používajú manipuláciu, vydieranie, lásku si zamieňajú za potrebu vlastniť, a partnera používajú na dosycovanie si tejto potreby. Partner sa stáva ich majetkom, hračkou a zároveň centrom ich vesmíru. Sú závislí od toho, ako sa na nich partner pozrie, čo urobí, čo povie, ako sa správa.
Človek, ktorý žiarli, trpí vlastnou neistotou, nedôverou v seba samého. Každý iný človek sa pre neho stáva konkurenciou a on sa stáva obeťou neustáleho porovnávania sa s ňou. Absentujúci pocit vlastnej hodnoty, neakceptácia seba samého, podliehanie predstave o tom, aký by som mal byť, ale nie som, odmietanie seba samého so všetkými svojimi kladmi, ale aj nedostatkami, sa podpisujú na mučivom pocite neistoty, vlastnej nedostatočnosti, ohrozenia.
Mnohí považujú kontrolovanie partnera, obmedzovanie jeho osobnej slobody a súkromia za normálne, oprávnené, ale sú aj takí, čo si uvedomujú absurdnosť svojho správania, dokonca si uvedomujú, že tým partnerovi ubližujú, poškodzujú vzťah, ale nevedia si pomôcť. Trpia zúfalstvom, bezmocnosťou, trápia sa, zožiera ich pocit neistoty, a jediné riešenie vidia v neustálom dokazovaní, potvrdzovaní si cez partnera, že sú pre neho dôležití, že ich má rád. Akoby v privlastnení si partnera chceli nájsť bezpečie a istotu, ktoré im chýbajú. Nevedia to robiť inak, bojujú so svojimi pocitmi, ale tie ich vždy nakoniec zaplavia tak silno, že sú nimi vlečení, pocity strachu a neistoty ich plne ovládnu, riadia.
Žiarlivý človek trpí obrovským nedostatkom istoty. Chybne sa domnieva, že jeho partner mu môže tento pocit neistoty ošetriť, môže mu z neho pomôcť tým, že ho nebude vystavovať ohrozujúcim situáciám. Za svoj pocit istoty teda pripisuje zodpovednosť svojmu partnerovi. Istotu chce nachádzať vonku, nie v sebe.
Žiarlivý človek si potrebuje uvedomiť, že zaťažuje partnera svojim problémom.
Žiadny iný človek mu však pocit istoty nemôže dať. Je to pasca. Je to nekonečná čierna diera. Jeho potreba sa týmto spôsobom nedá zasýtiť. Stále nie je dosť dôkazov, stále sa objavujú nové a nové ohrozujúce situácie. Postupne barikáduje partnerovi všetky únikové cesty, zaťahuje pomyselné kohútiky pre voľne prúdiaci vzduch a obaja sa začínajú dusiť. Týmto spôsobom paradoxne, hoci on je ten, kto kontroluje, dáva moc nad sebou do rúk iného človeka. Od iného človeka je závislý jeho pocit pohody, vlastnej hodnoty, spokojnosti, šťastia.
Správanie žiarlivého človeka pracuje proti nemu samému, proti jeho potrebe istoty. Jeho neustále kontrolovanie a špehovanie partnera unaví, naruší vzťah, ohrozí lásku. Nech bola na začiatku vzťahu akákoľvek silná, zdravo fungujúci človek sa prirodzene začne brániť správaniu partnera, ktoré mu ubližuje, škodí a snaží sa získať pre seba viac slobody. Začne všeličo pred partnerom tajiť, skrývať, začne ho riadiť strach, začne svoje správanie cenzurovať, kontrolovať, bojí sa reakcií partnera. Začne zo vzťahu unikať, podobne ako keď ho niekto drží pod hladinou a potrebuje sa zhlboka nadýchnuť. Žiarlivý partner nedokáže prijímať seba so svojimi nedostatkami a preto nemá ani kapacitu na to, aby prijal druhého takého, aký je. Prijíma iba jeho obmedzenú časť, pretože tá druhá, neorientovaná iba na neho, ho desivo ohrozuje. Nechce počuť o skutočných plánoch a túžbach partnera, o jeho skutočných potrebách. Vyberá si z nich iba tie, ktoré sú pre neho bezpečné. Rovnako to robí aj jeho partner – ukazuje mu len tie, ktoré nespôsobia lavínu výčitiek, bojí sa mu hovoriť o sebe, cenzuruje, čo ešte môže povedať a čo nie. Takto sa zo vzťahu začne vytrácať intimita, dochádza k odcudzeniu, naruší sa vzájomné zdieľanie, blízkosť.
Toto všetko prispieva k zvyšovaniu neistoty žiarlivého partnera. Deje sa práve to, čoho sa tak veľmi obával, čomu sa potreboval vyhnúť, čo si potreboval zaistiť.
To, čo je potrebné urobiť, aby vzťah „prežil“, je včasné priznanie si vlastného problému. Ak ste žiarliví, nehľadajte problém u partnera, ale v sebe. Čím dlhšie sa čaká s riešením, doslova liečením takto chorého vzťahu, tým viac hrozí jeho rozpad. Neraz začnú partneri svoj problém riešiť až vtedy, keď je už neskoro a ani pri najlepšej vôli sa už nedarí vzťah zachrániť. Buď je obeť žiarlivosti už tak unavená a zlomená, že nemá už kapacitu znášať útoky a obmedzovanie svojej slobody, alebo žiarlivý partner už nevládze ďalej svoju neistotu vo vzťahu ustávať. Neistotu, ktorá rastie do príliš veľkých rozmerov, keďže druhý partner súčasne sa stáva chladnejším, drží si odstup, vzďaľuje sa.
Takže na záver: žiarlivosť nemá nič spoločné s láskou, tak isto ako potreba vlastniť. Nezamieňajte si lásku so závislosťou. Žiarlivosť nemá nič do činenia s láskou, ale má čo do činenia so sebaláskou. Čím menej má človek lásky k sebe, tým má väčší dôvod žiarliť. Posilňujte svoju sebalásku a tak posilníte svoju schopnosť ozajstnej, skutočnej lásky.
Autor: Renáta Kočišová